› "Kniha Kateřiny Tučkovej Žítkovské bohyně o ženách z juhomoravských kopaníc, ktoré dokážu vďaka „bohovaniu“ pomáhať ľuďom, sa napriek špecifickej téme stala bestsellerom. Fascinácia svetom bohýň neobišla ani divadlá – predlohu adaptoval napríklad známy slovenský režisér Dodo Gombár v Mestskom divadle v Brne, u nás vzniklo tiež pohybovo-tanečné spracovanie pod názvom Bohovanie v réžii Jara Viňarského. Súbor Naboso sa tak svojou inscenáciou prispel k línii adaptácií dnes už
kultového románu, pričom zároveň siahli aj po knihe, ktorá tej známejšej verzii príbehu predchádzala – viac historickej a faktografickej publikácii Jiřího Jilíka Žitkovské čarování. Z príbehu Dory Idesovej, netere jednej z bohýň, ktorá sa v Tučkovej príbehu ako výskumníčka vracia k svojim koreňom, inscenátori vyňali predovšetkým časť o jej trpkej mladosti na internáte, kde bola pre svoju inakosť šikanovaná. Bola to logická dramaturgická voľba, vďaka ktorej sa herečky mohli ľahšie identifikovať so stvárňovanými charaktermi, dievčatami v ich veku. Na druhej strane touto voľbou sa do úzadia dostali iné motívy, čomu sa však pri dramatizáciách nedá vyhnúť, preto sa často objavuje výčitka o nepostihnutí ducha predlohy, ktorej sa ale tu chcem vyhnúť. Dora je svojbytné dielo a netreba ho zbytočne porovnávať s predlohami, mohlo by ale byť užitočné pozrieť sa na to, ako voľba motívov drží pokope v rámci jeho vlastnej vnútornej štruktúry. Tu už narážame na isté nedôslednosti či nejasnosti. Svet mágie, do ktorého ako diváci vstupujeme aj vďaka istému ceremoniálnemu prológu (vstup cez zákulisie, rituálne úkony v úvode) relatívne rýchlo opustíme a in medias res sa ako diváci a diváčky stávame pozorovateľmi a pozorovateľkami života na internáte, ktorý opúšťame len keď sa
hlavná postava Dora ponára do spomienok na svoje detstvo v spoločnosti bohýň. Na rozdiel od knihy, v ktorej sa už dospelá Dora vydáva po stopách svojej minulosti a odhaľuje tajomstvá generácií bohýň, do inscenovaného príbehu presakuje tento svet aj Dorina minulosť viac v náznakoch a symboloch rodinnú anamnézu predstavuje sekera, ktorá sa zatne do kláta (Dorin otec zabil matku sekerou), niekedy niektorá z dievčat prehovorí ako kňaz Jozef Hofer, ktorý ako odporca čarovania napísal knihu o podvodných praktikách bohýň, divák zachytí i slovo súdruh a náznaky totalitných praktík, ktoré viedli k zániku tradície bohýň (jedným z posolstiev knihy je, že bohyne prežili inkvizíciu aj vojny, zničili
ich až komunisti), hovorí sa o poverách. Sem-tam sa aj čaruje – na to je na javisku nachystaný celý scénický dispozitív (škoda drobných nešikovností, ako dierka na makovici prelepená páskou), ktorý však v konečnom dôsledku ostáva málo využitý. Všetky hrnčeky, sklíčka, lapače snov, byliny vytvárajú predstavu kopaničiarskej chalupy bohyne, ale priamo sa nepoužijú. Ani ľudová pieseň Čižíček, ktorá zaznie, nemá celkom jasné významové napojenie na etnologický rámec, z ktorého inscenácia čerpá.
Preto by bolo dobré ujasniť si, či chce inscenácia primárne pracovať s témou inakosti a sociálneho vyčleňovania, prípadne sociálnej determinácie, útlaku prostredia a podobne (táto téma je prítomná aj cez náznak Dorinej homosexuality), čo je nanajvýš legitímne a pre danú vekovú skupinu aj autentické, alebo chce práve upriamiť pozornosť na špecifický príbeh žitkovských bohýň. Zároveň by mohlo inscenácii prospieť aj uvažovanie o dôležitosti niektorých prvkov a motívov – napríklad dlhých scén nástupu, ktoré majú pôsobiť aj odľahčujúco a humorne, ale ukrajujú pozornosť a čas významotvornejším výstupom a pod.
Celkovo je totiž inscenácia nápaditá, niekedy ale z hľadiska kombinovania prvkov a postupov (civilné vs. štylizované herectvo, inscenovanie pragmatického sveta internátu v scénickom prostredí kopanícatď., fragmentované témy) až priveľmi roztrieštená a nesúrodá."

Mgr. art. Martina Mašlárová